Nedávno som mal krátky, však veľmi zaujímavý rozhovor s priateľom a súčasne kolegom v zdravotníctve (lekárom z odboru ARIP) ktorý mi ústretovo a veľmi detailne rozprával o jednom zo svojich výjazdov pri jednej zo služieb na záchrannej službe. Hovoril veľmi podrobne o prípade, ku ktorému bol povolaný.
Podrobnosti a znalosť resuscitácie
Jednalo sa o zástavu srdcovej činnosti, hlásenú dispečingom ako bezvedomie, teda bezvládne ležiaci človek v jednom byte v nemenovanom meste ..
Pán kolega hneď nadviazal a pokračoval v rozprávaní ďalej. Vraj keď správu z dispečingu počul vo svojom príručnom pageri, ihneď vybehol a sadol s kolegom záchranárom do vozidla a vyrazil na udanú adresu k prípadu. Pri príchode zistil, že pacient je v stave akútneho ohrozenia života, diagnózu potvrdil a uznal ako zástavu obehu a začal resuscitáciu so všetkým, čo k týmto úkonom patrí (farmakoterapia, intubácia, defibrilácia a pod.).
Najviac ma však na jeho rozprávaní zarazilo, že pacient bol muž asi päťdesiatnik, a navyše ležal na schodoch na prvom poschodí v skrútenej polohe, kedy jeho dolné končatiny boli a respektíve siahali do medziposchodia. To však nebolo nič proti tomu, čo nasledovalo a čo o to viac vzbudilo rozčarovanie.
Na mieste okolo pacienta, skôr nešťastníka, ktorého skolil akútny infarkt priamo na schodisku, bol zhluknutý dav ľudí, z ktorých ani jeden neposkytol potrebnú pomoc. Skrátka povedané \“na mieste bolo čumilov viac než je zdravé a nikto nič nerobil\“. A tak si kladiem celkom jednoduchú otázku: \“prečo nikto nič nerobil, nikto sa nesnažil niečo skúsiť\“? Pri odpovedi, ktorú si vzápätí pokladám zistím, že vlastne sa nie je čomu diviť. Úroveň vedomostí medzi našou populáciou nad témou vedomostí KPR je nízka, niekedy možno tieto nedostatky nájsť priamo aj u profesionálov z radov zdravotníckej verejnosti.
Je to žalostné, avšak je potrebné si tento fakt priznať, a tak pochopiť úplne iracionálne správanie mnohých zúčastnených ľudí pri podobných udalostiach. Navyše ľudia sa boja pomôcť druhým, panuje v nás samotných istá pomalosť k osudu druhých ľudí a do istej miery aj samoľúbosť – ba dokonca silný egoizmus.
A tak si kolegovia hovorím, nie je predsa nič tak zložitého naučiť sa pár potrebných úkonov, a pomôcť ľuďom vo svojom okolí v situácii ohrozenia života. A ak tieto úkony ovládame, nebolo by vhodné ako zdravotníci naučiť toto aj verejnosť, a môžeme začať napríklad u svojich pacientov a ich rodinných príslušníkov s ktorými sa často stretávame. Napríklad raz títo ľudia budú tí, ktorí pomôžu druhému človeku, alebo budú onými svedkami schopnými pomôcť …
Len pre informáciu, v roku 2005 na jeseň došlo k zmene postupu KPR a to z predtým používaného schémy A-B-C na C-A-B u dospelého človeka a zmene frekvencie z 2 vdychov a15 stlačením na nový rytmus 30 stlačení ku 2 vdychom.